Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD
Vojna

Vojna

Zdroj: Internet
Po dlhom čase dávam poviedku, ktorú som posielala do Abdonu, to budú zatiaľ jediné veci ktoré sem pridám, pretože viac písať som nejako nestíhala. Ale prajem príjemné čítanie.

AZI
Stála v čiernych šatách uprostred zasneženého pola, alebo lúky. Nepamätala si, že by tu niekedy bola lúka a už vôbec nie pole. Zhlboka sa nadýchla. Konečne sa dostala na čerstvý vzduch a žije. A to ju prekvapuje asi najviac. Ona. Čo nemala prežiť. Nikdy by si nepomyslela, že ona prežije. Pri jej nohách prebehol pes.
„Čakaj,“ zakričala na psa a ten sa zastavil a pozrel na ňu, „nemôžeme ísť moc ďaleko. Nevieme pokiaľ je radiácia. Musíme najprv vyčistiť náš domov.“
Pes stále vrtel chvostom. Už dlho ho takto nevidela. Šťastného. Pamätala si presne, čo sa v ten deň stalo. Chystala sa von. Na večierok, preto tie čierne dlhé šaty. Teraz si pripadá ako debil. Ako jedna z tých amerických herečiek v akčných filmoch, ktorým navlečú šaty. Len preto, aby získali väčšiu pozerateľnosť. Je jej zima. Vrátila sa do pivnice a vyčistila všetko, čo bolo nutné. Znova vyšla na denné svetlo a hľadela do minulosti.
„Ponáhľaj sa,“ zakričala na ňu matka, „musíš do pivnice.“
„A ty?“ spýtala sa. Nemala vtedy strach. Žiadny strach. Myslela si, že tie jadrové hlavice naozaj nepoužijú. A matka sa o chvíľku vráti aj so sestrou. Čoho sa mala báť? Lenže matka ju zaviedla do pivnice a psa nechala s ňou. Padli prvé bomby. Dodnes ju strašia v noci zvuky, výbuchy, krik. Pamätá si, že pes celé dni len potichu kňučal a pišťal pri každom jednom pohybe. Už ho chcela zastreliť. Ale po týždni si ľahol do klbka pri jej boku a spal. Ani sa nepohol. Ani hlásku nevydal. Ich jediné šťastie bolo to, že boli v pivnici, v ktorej boli zásoby jedla. Kde skončila jej rodina nemala potuchy. Netušila, či sa matka a sestra stihli schovať, alebo uniknúť. Ona žila. Žila so psom v pivnici. Po dvoch rokoch sa konečne odvážili vyjsť von. Nečakala, že vonku bude toľko snehu. Toľko neznáma. Netušila, kam má ísť a či radiácia nebude ešte vysoká. Zatiaľ, ona aj pes žijú. Nemala by byť, aspoň nie tu. Vedela, že potrebuje prístroj na meranie radiácie. Ale kde ho zohnať? Kde ho nájde? Kde môže nájsť dozimeter?
„Ty asi nevieš posúdiť nebezpečenstvo radiácie, či?“ spýtala sa psa, ktorý jej behal pri nohách. V rukách stále držal malú zbraň. Matka jej ju dala do ruky tesne predtým ako odišla. Ktovie čo je s nimi?
„No poď,“ povedala a vošla späť do pivnice. Zobrala dva špagáty, jeden priviazala psovi o krk ako obojok a druhý mala ako vodítko. Pes na ňu smutne pozrel.
„Viem, viem,“ zašomrala, „neboj sa, je to dočasné riešenie. I keď,“ zamyslela sa.
Ak bude vysoká radiácia, bude lepšie, ak aspoň jeden z nich prežije. No nakoniec nechala psa na vodítku. Pes poslušne išiel pri nohe svojej paničky. Nikam sa nehnal, neponáhľal. Rozhliadal sa po okolí, akoby tu bol prvýkrát. Nič nespoznával. Všetko sa zmenilo. Krajina sa zmenila. Obaja cítili, že je to všetko stratené. Celá dedina, celý svet. Väčšina sveta musí vypadať podobne. Chudobne.
„No poď, maličký,“ pošepkala psovi. No ten si sadol na zadok a pozeral na paničku.
„Čo to? Čo to vyvádzaš? Čo ti zase je?“ spýtala sa a pozrela na psa a potiahla o za špagátik. Nechcela ho ťahať moc, aby mu špagátom neublížila.
„No poď,“ priblížila sa a chcela ho zobrať na ruky. Lenže pes uskočil, zavrčal a ťahal sa preč. Prekrútila očami, „neštvi ma,“ zavrčala aj ona, „chceš tu niekde skončiť? Nechám ťa tu?“
„To by bola škoda,“ ozvalo sa za ich chrbtami.
Rýchlo sa vystrela a zamierila za seba. Nechcela vystreliť. Len chcela vyzerať drsne. Síce v tých čiernych dlhých šatách musí vyzerať ako idiot, nie ako drsňák. V duchu zakliala a pozrela na muža.
„Čo chceš?“ spýtala sa a postavila sa pred psa.
„Asi Ti chce naznačiť, že tade,“ povedal a ukázal smerom do mesta, „by si nemala ísť, nemyslíš?“
„No hej. To mi doplo, ale už to urobil tretíkrát,“ povedala ale zbraň nezložila. Sama videla, že sa jej triasli prsty, ruky. A keby aj vystrelila určite by minula.
„Pokojne odlož zbraň. Neublížim Ti. Máš šikovného spoločníka,“ poznamenal.
„To myslíš ako?“
„Cíti, kde je to zamorené, preto Ťa odtiaľto chce dostať. Preto by nebolo rozumného ho niekde nechať. Predpokladám, že do mesta ideš kvôli dozimetru?“
Prikývla a pomaly sklonila zbraň. Prečo by nemala veriť ľuďom? Lebo oni to zapríčinili, mihlo sa v jej hlave. Pretože oni vypustili tie hlavice, oni zamorili svet špinou. Zhlboka sa nadýchla a úplne sklonila zbraň. Potom pohladkala psa a pochválila ho.
„Ako je možné,“ no zasekla sa. Čo sa vlastne chce spýtať? Ako je možné, že jej pes dokáže vycítiť zamorenie? Je to priveľa náhod.
„Niektoré psy sú také. Šiesty zmysel. Alebo talent. Hovor tomu ako chceš. Len v tom nehľadaj niečo úžasné. Je ich množstvo. Aj v meste som videl nejakých.“
„Tak prečo si si jedného nechytil? Nevychoval?“
„Prečo by som to robil? Dokážu sa o seba postarať aj sami, nie?“
„Asi áno,“ prikývla.
A bolo ticho. Také, ako keď jej matka odišla. Cítila, ako jej na telo padá ďalší záchvat, v poslednej dobe ich mala často a silné. Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla.
„Záchvat?“ spýtal sa chlapec.
Neodpovedala. Never nikomu, začula posledné matkine slová. Vojna robí z ľudí zvery. Nezabudni.
„Ak chceš s niečím pomôcť, stačí povedať. Sme v záchrannom tábore na okraji dediny. Prišli tam všetci, ktorí mohli.“
„Všetci? Kto všetci?“
„Všetci, ktorí sa ukryli v rôznych jamách, bunkroch, pivniciach. Veľa ľudí prežilo.“
Pes aj dievča kráčali za chlapcom. Ticho našľapovala, na nohách mala čierne balerínky. Kto si do zimy oblečie také jednoduché a tenké čierne šaty. Veď sa celá triasla.
„Nie je Ti zima?“ spýtal sa nakoniec.
Neodpovedala.
„Tu máš,“ povedal a podal jej bundu. Pokrútila hlavou. Bola jej neuveriteľná zima ale nedokázala od neho prijať bundu. Niečo by to znamenalo, musela by sa mu potom odvďačiť. Nie. Nebude riskovať. Zapískala na psa, ktorého medzitým odviazala zo špagátu a nechala ho behať.
„Koľko ľudí tam je?“
„Veľa, prečo sa pýtaš?“
„Hľadám matku a sestru.“

Konečne prišli do tábora. Bol obrovský. Boli tu nielen ľudia z jej dediny ale aj z ostatných dedín. Mala možnosť. Mala šancu niekoho nájsť. Buď matku alebo sestru. Niekoho z rodiny, teda ak nepočítala psa. Ten tiež patril do rodiny a bola za neho vďačná a to veľmi. Ale chcela by ešte vidieť sestru a matku. Chcela by ich objať. Veď ona si z celej vojny stále robila srandu, že sú to plané hrozby. Že nikdy sa nič nestane. A teraz stojí uprostred tábora a hľadí do nemých a skrivených tvári ľudí. Vidno na nich poznačenie z vojny. Niektorí oplákavali rodiny, iní boli ticho, mĺkvo. Bolo jej do plaču. Pokrútila hlavou, zavolala na psa a posunula sa ďalej. Nikde nič. Cítila sa prázdna. Naozaj ich stratila? Naozaj sú obe mŕtve? Takto to býva vo vojne? O tomto tak počula o tejto bezmocnosti. Kľakla si na zem a začala kričať. Búchať. Až sa s ňou triasol celý svet.

„Sam, Sam,“ triasla s ňou spolubývajúca, „vstávaj. Je to zlý sen.“
Sam sa zobudila celá spotená a pozrela pred seba. Bola na internátnej izbe. Nič z toho sa nestalo. Bola to nočná mora. Sam sa rozhliadala po izbe a pozerala von oknom.
„Si v poriadku?“
Sam prikývla, „ďakujem. Prepáč, asi som ťa zobudila.“
„Nie, práve som prišla, hneď aj odchádzam. Len, si v poriadku?“
„V pohode. Som v pohode. Hovorím, len zlý sen. Som v poriadku. Zabav sa.“
Sam si znova ľahla do postele a zhlboka dýchala. Nakoniec zaspala.
26.12.2014 19:58:41
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one