Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD

Príbeh Amélie Forsovej

campfire.jpg
Júnový článok
Cez záves sa ozval hrom a zablýskalo sa. Postavila sa z postele prešla k balkónu. Roztiahla závesy a otvorila balkón dokorán. Vzduch búrky sa prehnal popri jej tvári a roztrapatil jej vlasy. Zhlboka sa nadýchla. Do nosa jej udrela vôňa noci, búrky, dažďa. Milovala takéto noci. Síce sa veľmi nevyspala ale zvuk dopadajúcich kvapôčiek dažďa ju upokojoval. Kolísal jej myseľ. Akoby ona bola jednou tou kvapôčkou. Znova nasala vzduch nosom a vyšla do búrky. Sadla si na balkón a mokla. Jej telo sa otriaslo pod ťarchou kvapôčiek. Jej šaty nasiakli vodu a sťaželi. Ale ona stále ich hmotnosť necítila. Sedela na chladnom betóne, hlavu si oprela o stenu a rozmýšľala. Táto noc bola pre ňu ako stvorená. Potrebovala si premyslieť ďalší plán. Premyslieť si postup. Vedela, že jej dni sú spočítané. Ale sedieť a skrývať sa na tomto Bohom opustenom mieste naozaj nechcela. Ale ak sa vráti, čo sa jej stane? Už po nej určite pátrali. Utiekla hneď potom čo ju jej brat varoval. Ale čo mohla robiť teraz? Skrývať sa a nechať trpieť rodinu? Zhlboka sa nadýchla. Musí sa vrátiť. Je jej jedno čo bude s ňou. Nech ju mučia, nech jej zo života spravia peklo. Nikdy neprizná to čo chcú počuť. Postavila sa na nohy. Poslednýkrát sa nadýchla, poslednýkrát pozrela na čiernu oblohu, ktorú sem tam preťal blesk. Rozhodla sa. Vráti sa.
***
Otec Lucas sedel za svojím stolom a pozeral na človeka pred ním. Muž bol v stredných rokoch. Dobre stavaný a veľmi dobre oblečený. Došiel podať výpoveď. Oznámiť čarodejnicu. Zhlboka sa nadýchol a z muža sa šírila vôňa jedla. Tipoval to na pečenú kačku. Buď je ten človek zámožný, a keby to tak bolo určite by ho videl na omši. Lenže tohto muža nikdy v živote na omši nevidel. Ale zaujímalo ho koho chce udať. Ktorá žena ho odmietla, na ktorú bol nahnevaný tak, že ju chce udať z čarodejníctva.
„Počúvam,“ povedal kňaz.
Muž zodvihol zrak z podlahy a pozrel do očí otca Lucasa, „neviem ako začať. Bolo ... neuveriteľná. Tá žena.“
Muž sa striasol a snažil sa ďalej hovoriť, „tuším sa volá Amélia Forsová,“ povedal nakoniec muž.
„Amélia Forsová?“ spýtal sa kňaz znova. Muž prikývol ale nič nepovedal. Kňaz znova pozrel na muža a potom pomyslel na Améliu. Bola to žena menšieho vzrastu. Mala krásne modré oči a blond vlasy, jej telo sa pri chôdzi vlnilo do kroku. Jej štíhla postava bola lákadlom nejdeného muža. Chápal prečo muža ochromila. On sám sa jej ponúkol a chcel ju. Lenže ona odmietla. Odmietla ho a ospravedlnila sa, že je taká nečístá a že mu pripadalo, že ho zvádza. Odvtedy sa v kostole neukázala. A to mu vadilo. Odvtedy čakal a čakal a teraz sa mu tá príležitosť poskytla. Jej udanie. Bolo otázkou času, kto ju udá. Aspoň v to dúfal.
„Hneď ju predvedieme,“ povedal kňaz.

***
Muž ktorý obvinil Améliu z čarodejníctva, ešte v ten večer zašiel do krčmy. Sadol si za stôl s mladým chlapcom, ktorý rozdával karty a s jeho spoločníkmi. Mikael pozrel mužovi do očí a spýtal sa ho prečo má taký úsmev na perách? Čomu mu spravilo takú radosť. Muž sa rozhovoril. Netušil však, že chlapec ktorú ho tam pozorne poslúchal je brat spomínanej Amélie. Okamžite vstal od stola, prebehol krčmou a zamieril domov. Skôr ako to stihne inkvizícia. Nechcel vidieť sestru trpieť na hranici.
„Amélia,“ kričal keď dobehol domov, „poď rýchlo. Poď,“ povedal a ťahal ju za ruku von z domu. Amélia sa nebránila. Nevedela síce čo sa deje ale bratovi verila, vedela, že jej nechce zle. No nechápala čo sa deje. Ťahal ju do lesa. Ťahal ju a zhlboka dýchal. Slzy, ktoré mu od zlosti tiekli si zotieral chrbtom ruky.
„Mikael,“ povedala a zastavila sa uprostred lesa, „kam ma to, do čerta, ťaháš? Čo sa deje?“
„Nejaký muž ťa obvinil z čarodejníctva. Nemohol som Ti to hovoriť v dome. Pretože inkvizícia bola už na ceste.“
„Zbláznil si sa?!“ zvrieskla na brata a pozrela smerom, ktorým prišli. V diaľke bolo vidieť oheň.
„Matka!!“ zakričala Amélia a rozbehla sa k domu. No Mikael ju zastavil.
„Nechoď. Pôjdem ja. Skry sa zatiaľ do domu v lese, prosím. Potom prídem.“

***

Amélia kráčala cez les. Zastavila sa v strede, presne v strede ako v tú osudnú noc. Jej brat spravil chybu. Išiel sám. Odvtedy o ňom nepočula. Tri dni. Tri dlhé dni. V domci mali ukryté zásoby. Vedeli, že raz sa môže stať, že ju alebo jej matku obvinia z čarodejníctva. Ju kvôli jej povahe, jej kráse. A jej matku .. no pestovala bylinky. To im úplne stačilo. Ale bála sa aj o matku aj o brata. Ak ich chytili. Ak ich zavreli, ak ich mučia. Amélia na to nechcela ani pomyslieť. Videla, vedela, čo robia inkvizítori ženám. Videla ich zmučené, dokaličené telá. Cítila oheň, videla ako ženy upaľujú. Zúčastnila sa nejednej popravy. No chcela by vedieť, ktorý muž to bol. Ktorého muža naposledy odmietla, ak nepočítala kňaza. Napadol ju iba jeden. Ale o tom si myslela, že by na to nemal. John McCeleway. Amélia potriasla hlavou. Nie. On by to nebol. Správal sa k nej dobre, to áno. Ale hneď mu povedala, že nič medzi nimi nebude. Že ho má síce rada ale nemá o neho záujem. Nespravil scénu, nevyhrážal sa jej. Bol pokojný. Pochopil ju. A bol jej vďačný, aspoň tak tvrdil. V daždi prešla celým lesom, takže keď z neho vyšla bola celá špinavá a blatová. Na seba nemala suchú ani jednu jedinú nitku. Vykročila na cestu a pozrela na svoj bývalý domov. Zhorel do základov. A tak sa vybrala do mesta. Pomaly už začalo svitať, keď vošla do mesta a práve vtedy uvidela Johna. Vychádzal od kňaza. Tak predsa, zamyslela sa. Rozhodla sa konať. Dobehla ho na ulici.
„Ty sa ma udal?“ spýtala a celá zbledla.
„Ja,“ zavrčal a pozrel smerom na kňaza, ktorý len jemne prikývol hlavou a chytil Améliu za ruky.
„Ste zatknutá. Ste obvinená a za chvíľku usvedčená z bosoráctva. Tak ako Vaša matka.“
„Moja matka?!“ vykríkla Amélia.
Otec Lucas posunul Améliu druhému mužovi a prikázal mu aby ju zavrel do tej istej cely ako jej bosorácku matku. Améliu viedli do pivnici, do chladnej betónovej pivnice, kde to smrdelo. Bolo tam cítiť krv, spálené mäso a potkany. Amélii sa zdvihol žalúdok ale nedokázala by tu ani vracať. Prešli okolo kresla ktoré malo pásy na pripútanie. Prešli okolo rôznych nástrojov, ktoré ma ostré špice, niektoré boli ploché, iné vyzerali ako nože len štíhlejšie. Potom prešli cez kladku, a cez rôzne iné nástroje. Amélia sa pozerala na veci a rozmýšľala na čo asi slúžia a či nejaké okúsi aj ona na svojom tele. Nakoniec zišli ešte pár metrov dole a hodili do tmavej miestnosti. Bola tam špina, chlad, mokro. Chvíľku bola skrčená na tom istom kde dopadla. Potom sa jej zrak prispôsobil tme v ktorej teraz bola. Celá špinavá a mokrá sa rozhliadla po cele. V kúte sedela žena. Amélia sa k nej poštvornožky blížila. Niekoľkokrát rukou padla do vody, ktoré bola rozliata na podlahe. Až neskôr si uvedomila, že to nebola voda ale moč. Moč jej vlastnej matky. Snažila sa na to nemyslieť.
„Matka,“ pošepkala Amélia a chytila sa matkinho ramena, „to som ja Amélia.“
Matkine oči vypadali inak, nevedela či kvôli tme alebo ...... sa zbláznila.
„Amélia,“ zašepkala matka a načahovala ruky.
„Tu som,“ povedala a chytila matkine ruky.
„Už som mŕtva? Prepáč mi to, ja .. nechcela som aby to takto dopadlo,“ zašepkala som, „ja som to už nevydržala.“
„Nič sa nestalo. Všetko je v poriadku,“ povedala Amélia, aj keď nevedela o čom matka hovorí.
Matka pokývala hlavou, „ja som im povedala, kde ťa nájdu a že si bosorka, tak ako ja.“
Amélia pokrútila hlavou a objala matku, až teraz si uvedomila čo matka prežila. Kolená mala rozdrvené na kašu. Prsia, ktoré mala mať nemala. Namiesto nich mala v hrudi obrovské zárezy. Vytrhli jej ich. Amélia sa zatriasla. Pozrela matke do tváre. Zuby mala vytrhané, tvár dobitú a oči, oči boli ... Amélia sa striasla pri pomyslení čo s jej matkou spravili. Amélia potom uložila matkinu hlavu na jej nohy a spievala jej. Snažila sa aby zaspala.
„Nepriznávaj sa,“ zašepkala predtým ako upadla do hlbokého spánku.

***
Na druhý deň do cely vošiel otec Lucas aj s dvomi strážcami. Okamžite zobrali Améliu a priviazali ju na kreslo, ktoré videla, keď ju som včera zavreli.
„Ste monštrá,“ povedala keď si oproti nej sadol John a otec Lucas, „ste horší ako diabol,“ dodala a pozerala im rovno do tváre.
„Priznávaš teda, že si spolčená s tým netvorom?“
„S kým?“ Amélia pozrela do ich očí a usmiala, „som nevinná. Nie som žiadna čarodejnica či bosorka. Robte so mnou čo chcete, ale nepriznám sa k niečomu čo nie som.“
Muž, ktorý priviedol Améliu z cely sa teraz pred ňu postavil a dal jej facku. Amélii okamžite rozbil peru. Uletela jej hlava a krv jej tiekla z pier na oblečenie, ktoré na sebe mala. Do očí jej vošli slzy. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa nevnímať pulzujúcu bolesť v jej perách.
„Koľko takých rán vydržíš, bosorka?“ spýtal sa kňaz.
Amélia zdvihla hlavu a pozrela kňazovi do očí, „toľko koľko bude treba.“
Kňaz pokýval hlavou a Amélia dostávala facky, údery do tváre, kopance každých desať minút. Po hodine mlátenia odpadla-. Jej bezvedomia však netrvalo dlho. kňaz kázal ju prebudiť ľadovou vodou.
„Tak ako, bosorka? Čo nám povieš?“
Amélia sa rozkašľala a pozrela zo slzami v očiach na kňaza.
„Počúvajte ma pozorne. Toto sú posledné slová, ktoré v tejto miestnosti vypustím. Nikdy, nikdy, ani ja ani moja matka sme nebosorovali. A tí čo to tvrdia sú klamári a dúfam, že ich stihne zaslúžený trest,“ povedala a zmĺkla. Hlas sa jej triasol na toľko, že si nebola vôbec istá či ju muži pochopili, či ju počuli, či počuli slová, ktoré im povedala.
„Ona sa nám vyhráža,“ zajajkal John a od hnevu preskočil stôl a podišiel k Amélii. Začal ju biť a nadávať jej, že je chudera, a nikto sa mu nebude vyhrážať. Onedlho zase omdlela. Odviedli ju do cely.
„Vstávaj,“ šepkala jej matka do ucha, „preber sa. Zlatíčko. Vstaň.“
Amélia pomykala hlavou a potom konečne otvorila oči, „matka? Bolí to. Veľmi to bolí,“ povedala a rozplakala sa.
„Viem moja, skús to vydržať. Nemôžu to robiť naveky.“
V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel otec Lucas s dvomi mužmi. Pozrel raz na Améliu a potom na jej matku. Keby boli normálne mohli byť teraz na slobode a nemuseli by tak trpieť. Ich voľba, utešoval sa.
„Beatrice Forsová boli ste usvedčená a sama ste sa priznali k bosoráctvu. A ako som Vám už raz povedal dnes máte stretnutie so smrťou,“ sám sa zasmial nad svojím vtipom a potom pozrel na strážcov, ktorý ju okamžite odtrhli od dcéry. Amélia bola veľmi slabá aby sa im postavila.
„Nie je čarodejnica ani bosorka. Dobre to viete,“ kričala. No v tom ju jeden zo strážcov kopol do úst a ona si zahryzla do jazyka. Mala pocit, akoby si z neho odkusla. V ústach pocítila krv. V tom sa Beatrice vytrhla ku strážcom a kľakla si k dcére.
„Nikdy sa nepriznaj. Vydrž. Si posledná z našej rodiny. Mikaela zabil ten John,“ povedala matka. Nestihla už viac dcére povedať, ani to ako veľmi ju miluje. Ako jej je ľúto, že prezradila ich skrýšu. Ľutovala to a hanbila sa za to. Aká je to matka? Mala to vydržať. Amélia upadla do bezvedomia na niekoľko dní. Akurát v tie dni jej do cely poslali dve nové zajatkyne a občas tam chodil lekár, ktorý im ošetroval tie najhlbšie rany. Nechceli predsa, aby im cez nos vykrvácali, alebo aby dostali nejaký zápal. Veľmi rýchlo by to mali za sebou.
„Hej, vstávaj,“ znova ju budila jedna z nových osadníčok. Bola tu asi tretí deň. Pery a nos mala zlomené, tak ako aj rebrá. Pri chôdzi sa nakláňala na jednu nohu, pretože jej koleno prevŕtali dlhým čudom. Mala horúčky pretože do rany sa jej dostala infekcia. Ale doktor ju ošetroval, aspoň na toľko aby zvládla ďalšie mučenie. Jej spoločníčka Mária bola na tom o niečo lepšie. Zatiaľ tu bola len druhý deň, takže ju poriadne zmlátili.
„Hej, dievča,“ znova pomykala Améliou, ktorá konečne otvorila oči a prevalila sa na chrbát. Rozhliadla sa.
„Nebol to sen,“ zašepkala a začala plakať
„Pokoj,“ povedala jej Sofia a pohladila ju po vlasoch.
„Pokoj, pokoj,“ šepkala si dookola Amélia. No vedela čo ju čaká a neminie. Videla svoju matku. Videla čo je spravili a to isté čaká ju. Tie isté muká, ak nie ešte horšie. Začínala nenávidieť Boha, prečo toto dovolil? Prečo dovolil, aby jeho služobníci robili ľuďom tieto zverstvá. Pomyslela na matkine posledné objatie, pohladenie a slová. Zabolelo ju srdce, prasklo, vykrvácalo a prestávalo biť. Chcela sa pomstiť. Chce sa pomstiť. Chce zabiť toho sviniara, ktorý to všetko spôsobil. A potom jej mozog zastavil. Jej matka. Je mŕtva. Spálená na uhol. Nos jej pripomenul vôňu spáleného človeka, počula ženské výkriky. Zakryla si uši a čakala. Nechcela počuť tie žalostné zvuky. Začala kričať spoločne s matkou. Osoba pri nej ju kludnila, snažila sa ju pohladiť, objať. Ale Amélia sa vždy uhla.
„Dajte mi pokoj,“ zavrčala a pozrela na obidve ženy.
„Aaaa,“ ozvalo sa od mreží, „tak nakoniec si sa prebudila. Chcel som síce teraz na rozhovor zobrať Máriu, ale keďže dlho si nebola pri našom stole tak spravíme pre tento krát výnimku,“ povedal otec Lucas a otvoril mreže. Amélia v okamžiku bola na nohách a dobehla k nemu, chcela mu niečo spraviť. Čokoľvek, niečo čo ho bude bolieť, čo zmierni jej bolesť. Čo zničí tú trpkú bolesť v srdci. Bolesť, ktorá sa šírila krvou, cievami. Každým nádychom jej krv zrýchlila a bolesť rozvírila po celom tele. Bola však pomalá. Kňaz sa ani nepohol no chytil ju za hrdlo a stlačil ho, potom ju posunul strážcovi.
„Dajte ju na stôl.“
Muž priviedol Améliu pred veľký stôl na jednom konci boli putá na nohy a na druhom mala ruky v dvoch otvoroch ktorými sa dalo pomocou kladkou pohybovať, rozťahovať. Účinok bol jednoznačný. Dotrhané svalstvo, popukané cievky a nakoniec vytrhnutie kostí. Nedokázala ani len pomyslieť aká to musí byť bolesť. Amélia zadržala dych, no potom sa zhlboka nadýchla a čakala. Muž ju posadil na stôl a pripútal jej nohy. Rozmýšľala, že by muža kopla a utiekla by. Ale kade? Kam? Bola na toľko dezorientovaná, že by asi skončila znova v cele. Skrútená do klbka a prosíkajúc pána Boha o pomoc, aj keď vedela, že sa jej nedostane žiadnej pomoci. Nakoniec ju pripútal a ona čakala. Ticho so strachom a bolesťou, ktorá jej už teraz opantávala zmysly. Koľko to vydrží? Čo všetko si na ňu vymyslia? Nakoniec prišiel kňaz a pozrel Amélii do očí, „nechceš mi niečo povedať dcéra?“
Tak ako Amélia povedala, neprehovorila. Stíchla, stisla pery a pozerala do hora. Chcela byť inde, snažila sa myslieť na matkin úsmev, na bratove veselé oči, na ich dom. Prišla však bolesť pozrela na svoje ruky. Muži jej zvláštnym kladivom mliaždili prsty. Zavýjala a plakala od bolesti. Kričala, metala sebou, ale neprehovorila. Potom jej jeden z mužov na predlaktie uviazal povraz, ktorý silno pritiahol, až do krvi. Amélia zapišťala a potom jej stiahol kožu z predlaktia. Metala svojím telom, bolesť jej vchádzala pod kožu až na kosť a tam sa rozliezala ako smrad po ulici. Pozrela potom na svoju ruku. Krv jej tiekla od predlaktia až po končeky prstov a dopadla na chladnú, špinavú pivničnú podlahu. Slzy jej stekali samovoľne, prestávala vnímať okolie. Každý hlas sa jej zdal vzdialený na niekoľko metrov, až sa jej zdalo že hlasy nehovoria na ňu, ale že ich len tajne odpočúva z iného miesta. K vedomiu ju zase priviedla ostrá bolesť. Muž držal v rukách sviečku a držal jej ju pri prstoch na nohách, chcela prosiť, modliť sa. No nedokázala vysloviť ani len samohlásku a tak len tupo kričala. Vydávala zo seba vysoké zvuky.


***

Améliu Forsovú upálili po 4 rokoch ukrutného mučenia. Jej telo bolo na nespoznanie. Jej anjelská tvár bola poznačená hrôzami, bitkami a mučením. Za celé obdobie v cele spoznala asi 25 žien a jedného muža, ktorého tiež upálili na hranici. Každá z tých žien bola nevinne odsúdená. Dvom z nich odťali hlavy a až potom ich zabili. Jedine Améliu dali upáliť bez priznania. Jej zranenia nemali obdobu. Mala spálené prsty na nohách, bola niekoľkokrát prepichnutá žeravým železom, takým s ktorým sa kravám vypaľujú značky, zuby jej vytrhali po prvom týždni v cele. A to je len slabý odvar toho čo si Amélia Forsová zažila. Ku sklonku svojho života už nerozprávala vôbec. Jej posledné slová patrili jej matke, „poslúchla som,“ povedala a pritom pozerala do neba. Zomrela skôr ako ju stihli plamene úplne pohltiť. Zomrela na otravu dymom.
04.05.2013 22:31:56
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one