Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD

Jeden neobyčajný príbeh

tumblr_md2wl93vL11r75weoo1_500.jpg
Nové dielo v Abdone pomaly pripravuje aj nové kapitoly a podobne .. ale zatiaľ prinášam len Abdon, prajem príjemné čítanie.


AZI
Sadla si za počítač. Zapla Vivaldiho a v prehrávači sa ozvali prvé tóny. Sadla si do pohovky a hlavu položila na operadlo. Zamyslela sa. Vivaldi jej pomohol uvoľniť sa. Spring, pomyslela si. Zimomriavky jej vždy behali po tele. Nerozumela, že v minulosti ho nedokázala ani počuť. Jediného, koho si pustila bol Beethoven a teraz? Teraz sa nevie nabažiť tých ostatných. Tchaikovski. Bach a mnoho ďalších. A teraz potrebovala tichú a melodickú hudbu. Bola na konci so silami. Bolel ju chrbát, nohy, plecia. Skrátka a jednoducho povedané, celé telo. Dobre vedela, že to bude ťažké. Nečakala však, že to bude tak vyčerpávajúce. Ale čo čakala? Že to bude ľahké a len výhodné? Nie. Ak by to bolo také super, robil by to hocikto. Ktokoľvek by na to mal. A nie len jednotlivci, ktorí sa vrhajú do bláznovstiev. Tak ako ona. Vybrala si mobil z vrecka a nadstavila budík, za štyri hodiny vstáva. Má znova zmenu. Službu. Už naozaj nevládala. Áno, bolo to všetko krásne, ale tie bolesti ju naozaj raz zabijú. Ani len nepodišla k posteli, aby sa natiahla. Radšej si vyložila nohy na najbližšiu stoličku a zaspala.
„Klára, Klára,“ mykal s ňou niekto.
„Čo je? Zaspala som?“
„Nie. Vstávaj. A obleč si vestu.“
„Vestu? Načo vestu?“
„Nepýtaj sa. Obleč sa a pohni si.“
Len tak si obliekla vestu. Nácvik. Zase nácvik, pomyslela si. Ako len neznášala nácviky, vždy sa diali, keď ona mala voľno. Že voľno, zasmiala sa. Nikdy tu nie je voľno. Všade je len práca, hostia, práca. Nikdy nemá chvíľku pokoja. Vždy jej niekto vbehne do kajuty a povie, obleč si vestu, je nácvik. Obleč si tamto. Pohni, je málo ľudí. Kedy spala naozaj štyri hodiny? Asi na začiatku plavby. Teraz väčšinou spáva dve, tri hodiny. A tri hodiny sú už prepych. Konečne sa pozapínala a vyšla z kajuty. Všade bol zhon. Čo sa deje? Pomyslela si. Áno, nácviky boli ťažké. Áno, nácviky boli svojrázne. Ale nikdy nebol pri nich taký vzruch, taká rýchlosť. Vybehla na hornú palubu a rozhliadla sa. Loď stála? Prečo stáli? Nemali dôvod. Nič nepocítila, nič necítila. Vybehla na kapitánsky mostík. Tam sa vždy všetko dialo, tam boli rozkazy.
„Tak máme poruchu,“ povedal kapitán, „a blíži sa k nám búrka. Uistite sa, že hostia sú v bezpečí v kajutách a nech nevychádzajú. Jasné?“
„Akú máme poruchu?“ spýtal sa ktosi.
„Prestala nám fungovať vrtuľa. Mechanici na tom pracujú.“
„Ako prestala pracovať?“ vypadlo zo mňa. Bola som v šoku, ako to opravia? Ako sa mohla zaseknúť. Len tak? Toto by sa nemálo stávať. Nikdy sa nám to nestalo. Teda mne sa to nikdy nestalo. Bola som na lodi nováčikom a bála som sa. Áno. Milovala som lode, ten vzduch. Tie nové miesta a zvyky. Tú rôznorodosť. Ale nemala som rada problémy, poškodenia a podobné. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. No dobre, hostia potrebujú každú pomoc. Otočila som sa a premýšľala. Mali sme niečo v škole o lodných vrtuliach? Ťažko. Brali sme hocčo ale vrtuľa medzi to nepatrili. Takže som sa ocitla v divnom rozpoložení. Ak nemáme vrtuľu, ktorá by nás poháňala dopredu, tak stojíme (to je jasné, asi každému). Lenže, ak stojíme unáša nás vodný prúd, to znamená, že sme akoby neovládateľný. A to znamená ... koniec. Pomyslela si Klára. A v jej hlave sa mihli obrázky Titanicu. Nevedela prečo. Ale bála sa, že sa potopia. Vedela plávať, plávala dobre. Ale netuší kde presne sú. Sú v strede oceánu a i keď sa nebojí vody, bojí sa toho, čo je pod ňou. Striasla sa. V niektorých chvíľach naozaj neznášala svoju predstavivosť. Tá ju dokázala najviac vystrašiť. Najviac ju dokázala znemožniť. Zhlboka sa nadýchla a odišla z kapitánskeho mostíka.
„Klára,“ zakričal na ňu Tom.
Klára sa otočila a pozrela mu do očí. Boli pokojné, ako mohol byť pokojný?
„Len sa neboj. Kapitán to zvládne. Už sa to párkrát stalo a prežili sme. Vidíš, ja som dôkaz.“
„Lenže blížila sa k nám tá búrka? Videl si tie obrázky? Bude silná. Videl si tie výpočty, čo im hádzal počítač? Bude veľmi silná.“
„Ty sa vyznáš v tých haraburdách?“
„Jasné, veď som to študovala.“
„Tak prečo robíš lodníka? A nie si tam?“ spýtal sa a ukázal na mostík.
„Nemám dosť naplávaného.“
Vtedy Tom prikývol, „hlavne sa neboj. Všetko bude v poriadku.“
Klára prikývla a odišla.

„Klára, Klára,“ kričal Tom z plných pľúc.
„Všetko bude v poriadku, však?“ zavrčala.
Tom sa zamračil. Odkiaľ mal vedieť, že ich zasiahne blesk, odkiaľ mal vedieť že sa do nich oprie taký nárazový vietor. Nemal odkiaľ.
„Radšej nebrbli a švihaj,“ povedal.
Klára sa vyšvihla na hornú palubu a v tom sa loď znova zakolísala. Klára sa len tak tak zachytila zábradlia, aby nespadla do mora. Bolo čierne. Nikdy nevidela more tak divoké, ako túto noc. Nikdy, (teda ak prežije), nikdy nezabudne na to, ako vyčíňalo. Nezabudne, ako sa sápalo na loď, ako si ju pohadzovalo z jednej strany na druhú.
„V poriadku?“ spýtal sa Tom a pozrel na Kláru.
Vypadala divoko, tak ako to more. Mala strapaté a mokré vlasy, líce celé červené a zreničky rozšírené. Myslel si, že pri prvom náraze sa zľakne. Bude pišťať, kričať, plakať. Nič z toho nerobila. Zachovala chladnú hlavu. A za to jej bol vďačný, keby sa zlomila ona, zlomí sa asi aj on. A to by ani jednému z nich nepomohlo. Nedokázal by ťahať dvoch. Mal problém so sebou a ona mu dodávala akúsi silu, istotu.
„Musíme skontrolovať loď,“ povedal Tom, „a každého hosťa poslať do spoločenských priestorov. Je potreba ich usmerniť, keby sa narušila stabilita.“
Klára prikývla ale neodpovedala. To, že s ňou hádzalo po celej chodbe jej začínalo liezť na nervy. A teraz sa bude prechádzať po chodbách? Chápala. Museli zaistiť bezpečnosť pasažierom. To chápala. Ale predsa len. Kde je jej bezpečnosť? Ona predsa .. chcela ísť pracovať na loď. Tak tu je. Čo sa stále sťažuje? Znova sa upokojila. A znova ju oplieskalo o stenu chodby. No toto presne sa učila v škole. Stabilita pri veľkých uhloch. Nečakal však, že to bude také strašidelné. Áno, keď videla video, tak sa na ňom smiala. Teraz jej do smiechu nie je. Zaklopala na prvé dvere.
„Kto je tam?“
„Lodný personál. Prosím Vás, oblečte si vesty a prejdite do spoločenských priestorov. Ďakujeme.“
„Konečne,“ povedala Klára a sadla si na chodbu.
„Všetko? Už sme všetko obehali?“ spýtal sa zničene Tom.
„Hej a na pár zranení sme to zvládli. Ako niektorí ľudia,“ Klára sa pleskla po čele. Niekoľkých museli odprevadiť na hornú palubu do spoločenskej miestnosti. Pretože na nich padla skriňa, privalila ich posteľ. Tak im museli pomôcť a odviezť ich k lekárskej pomoci. zvláštne. Vždy si myslela, že tie veci sú pripevnené k podlahe. Prečo si to myslela? Pokrútila hlavou a oprela si ju o stenu.
„Koľko si spala?“
„Pol hodinu, ani nie. Čo ty?“
„Dve hodiny. Mala by si si oddýchnuť. Búrka pomaly končí, aspoň dúfam. Tak za Teba beriem službu.“
Klára pokývala hlavou, „to zvládnem. Neboj.“
„Ako to, že to tak dobre zvládaš?“
Klára pomykala plecami a keď otvorila ústa. Započuli kapitánov hlas, „celý lodný personál sa dostaví na mostík,“ povedal.
„Je problém,“ zašepkal Tom.

Obaja dobehli na mostík a čakali. O pár minút sa zjavil kapitán. Vyzeral zle. Mal rozšírené zreničky a bol spotený.
„Ideme ku dnu,“ povedal. Asi ani sám nechápal, čo povedal, lebo si trikrát poutieral čelo a pozrel na dlaň.
„Museli sme do niečoho naraziť, alebo nás odnieslo,“ ale kam? Pomyslel. Nemali by byť v plytčine. Ako by sa tam dostali. Neboli ani v zóne ľadovcov, takže? Ako to že mu tečie do lode?
„Musíte všetkých naložiť do záchranných člnov. Už sa k nám plaví niekoľko lodí, či to stihnú to však neviem. Táto prekliata búrka im to neuľahčuje.“
Všetci prikývli a rozpŕchli sa. Klára zostala stáť na mieste, ako prikovaná. Idú ku dnu. Zase tá jej fantázia, tá jej myseľ. Presne videla potopenie Titanicu, koľkokrát ho čítala? Milión, minimálne. A teraz sa jej ten strach usadil v hrudi. Zomrie? Nezomrie? Pokrútila hlavou, oni majú dostatok člnov, majú dostatok člnov. Zachránia sa všetci. Všetci.


„Mami, pozri,“ zakričala Sára z obývačky.
Jej matka práve varila večeru.
„Špeciálne správy. Dnes večer sa potopila loď. Zomrelo zatiaľ 10 ľudí. Bližšie informácie Vám poskytneme čo najskôr.“
„Aká loď?“ spýtala sa Sáry.
„Klárina,“ odpovedala a obe mlčali.
Matka odišla do svojej izby a vytočila dcérine číslo, nič. Vytočila teda číslo agentúry.
„Kde je moja dcéra?“ zavrčala.
„Ako sa volá vaša dcéra?“ spýtal sa dispečer, „Klára Besová,“ odpovedala.
„Na zozname ju zatiaľ nemáme, ale neprišli ešte všetky člny do bezpečia.“
„Tak ako viete, že desať ľudí zomrelo?“
„Pretože zostali na palube.“ Odpovedal.
Ten hlas bol tak hnusne pokojný a milý, že Klárina mama zvesila.
09.02.2015 19:17:29
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one