Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD

Bobby - denník šialenej spisovateľky

Bobby

Bobby

Viem,trocha dosť neskoro prispievam s článkom. Hm ... mala som perné obdobie .. teraz pridám cez Vianoce viac ... no ale idem k veci. Prinášam novú kapitolku. Bobby sa vracia .. konečne :)

4. kapitola
Pomalý začiatok, rýchly koniec
časť 2
Sedela som na Tomášovej posteli. Jeho izba rozvoniavala ako čerstvo nakosená tráva, nerozumela som ako to je možné. Izba bola namaľovaná na červeno, zariadenie bolo tmavohnedé asi buk, alebo dub. A LCD obrazovka bola presne oproti postele. Nad posteľou boli poličky na ktorých boli poukladané modely rôznych automobilov. No prevažovala Audi značka.
„Pekné,“ zamrmlala som.
Tomáš sa začervenal a usmial sa, „ďakujem.“
Povedal a sadol si ku mne, „vieš,“ začal, „chcela by som sa ťa niečo spýtať. Vieš,“
Pozerala som na neho a nerozumela som čo odo mňa chce.
„No? Čo je?“
„Myslela si to vážne?“
„Čo také?“ spýtala som sa, aj keď som vedela na čo sa pýta.
Pozrel do zeme a potom na mňa. Jeho oči boli veľké a prosebné. Ligotali sa pod jemným svetlom čo svietilo v izbe.
„No, to ..,“ povedal, „kamoške si povedala, aby Ti nebila frajera. Sme vážne frajeri?“
Chcela som povedať nie. Bola to len sranda. Ale jeho oči ma umlčali a ja som prikývla. Už vtedy som vedela, že je to chyba. Ale tak. Nie som človek, ktorý len tak ublíži. Nie. Nie som. Nahol sa ku mne a dal mi pusu. Pusu, teda bozk som mu opätovala.
Ráno som sa zobudila na cudzie telo pritisnuté k môjmu. Pozrela som na hodinky a bolo 9 hodín ráno. Preboha, prebehla mi myšlienka v hlave, mama ma zabije. Zobudila som Tomáša a ten ma potom rýchlo odkopol domov.
„Kde si bola?“
„Prepáč. Bola som vonku,“ povedala som a zavrela sa do dverí.
„Ty kde si bola?“
Mykla som plecom a tým som sestru umlčala, „stalo sa niečo?“
Pozrela som na ňu, „mám frajera,“ zašepkala som a rozmýšľala som či to nebola chyba.

Sestra na mňa hodnú chvíľku pozerala, no potom sa rozosmiala.
„Si nerob srandu.“
„Vážne,“ povedala som a vypleštila som oči. Sestra sa okamžite upokojila a pozrela mi do očí.
„A čo sa stalo s tým, že si mladá?“
Mykla som plecami. Za jednu minútu sa rozplynulo všetko čo som povedala a myslela vážne. Všetko sa zmenilo tak nehorázne rýchlo až ma zamrazilo.
„Tak držím palce.“

***
„Tak ako sa máte?“
En a Klára už sedeli v podniku a čakali sme na ostatných. Ja a Tomáš sme prišli spolu už sme spolu týždeň, nikdy by som nepovedala, že to toľko vydrží. Zatiaľ náš vzťah nijako nepostúpil. Stále chodíme von, občas sme u nás. Bozkávame sa. Teda už nie. Na ústa sa mi vyhodil opar. Nerozumiem ako je to možné, lebo ja som ho nikdy nemala. Až teraz. No ale že vraj čoskoro to zmizne. Aspoň tak tvrdila lekárnička v lekárni, keď som si kupovala mastičku.
„Tak ako? Ako sa máte vy dvaja?“ ozvala sa Klára.
Pokrčila som ramenami, „tak ako pred týždňom rovnako.“
„Zaľúbení?“ spýtala sa En.
„Nie,“ odpovedal Tomáš, „ona ma neľúbi.“
Pozrela som na neho. Nikdy sa mi o takom niečom nezmienil. Ale žeby to vyťahoval pred bandou to som nečakala. Je síce pravda, že nikdy som mu to ani nepovedala. Tak v podstate mal pravdu. Neľúbila som ho, teda ani ho neľúbim.
„Jela?“ spýtala sa En.
„Ale klame,“ povedala a buchla som ho do ramena, „robí si z Vás srandu.“
Vedela som, že moji priatelia by to nepochopili a hlavne nie En a Klára. Nesúhlasili by s tým čo robím, preto som to zahrala.
„Au, to bolelo,“ ozval sa Tomáš.
„To máš z lásky,“ zavrčala som pomedzi zuby.
Do podniku potom vošiel Sebastián, ale my sme ho volali Eso. Prečo Eso? Jednoducho. Eso bol typ muža, ktorý chcel každú sukňu. Bol charizmatický, pekný a inteligentný. S každým sa dokázal porozprávať s každým kto mu bol sympatický.
„Čaute,“ povedal a prisadol si k stolu.
„Ahoj, tak ako? Ako dopadlo rande?“ spýtal sa Tomáš.
Eso pokýval hlavou, „nijako zvláštne. Dala mi kopačky skôr ako som ju niekam vzal.“
„A to je ako možné?“ ozvala som sa zase ja.
Eso pokrčil ramenami, „povedala, že má priateľa.“
„A mala?“ spýtala sa En.
„Nesledoval som ju,“ odpovedal mrzuto Eso, „a čo vy?“ spýtal sa a ukázal na mňa a na Tomáša.
„V pohode.“ Odpovedala som. Bola to automatická odpoveď. Už ma to štvalo. Nechcelo sa mi stále odpovedať na ich otázky. Nechcelo sa mi rozmýšľať dopredu. Nechcelo sa mi meniť plány vždy keď sme mali ísť von. Nemala som na nič čas. Na svojich priateľov, vždy bol so mnou. Nemala som čas na seba lebo bol u nás. Už ani na hokej nechodil tak často ako chodieval. Za ten týždeň sa z neho stala prísavka. Ktorej som sa pomaly ale isto chcela zbaviť.
„Čo je Jela? Vyzeráš strašne,“ povedal Eso.
Len som kývla hlavou a mávla rukou nech to nechá tak, „nie je mi dobre. Asi pôjdem domov.“
„Veď pred chvíľkou si bola ok,“ ozval sa Tomáš.
„Veď nemusíš ísť so mnou. Pokojne s nimi zostaň vonku. To nie je problém,“ odpovedala som čo najmilšie.
„Nie pôjdem.“
Jemne som sa usmiala ale v hlave sa mi zjavil obrovský mrak hnevu. Prečo nemôžem byť aspoň päť minút sama? Stane sa mu niečo?
„Dobre.“

***
„Sadni si,“ povedala som keď sme došli pred môj barák. Sadli sme si na obrubník chodníka. Ja som sa začala hrať s kamienkami.
„Tak čo je?“ spýtal sa.
„Mali by sme sa rozísť. Nie je to dobré.“
„Ja ťa milujem,“ povedal a v jeho očiach sa zaleskli slzy.
„Ako si dnes sám povedal ja teba nie. Pokojne sa môžeme stretávať. Ale to je všetko.“
„Nie. Nerozídeme sa,“ povedal a vypadal ako by plakal. Prišlo mi ho ľúto. Dotkla som sa jeho ruky a on mi dotyk opätoval.
„Čo som spravil zle?“
„Nič. Len to bola chyba.“
„Dobre,“ povedal.
Postavil sa a odišiel. Bez rozlúčky. Bez akejkoľvek viditeľnej emócie. Aj keď ja som vedela, že ho to mrzí. Že ho to bolí. Aj mne to bolo ľúto. Ale skôr mne bolo ľúto jeho, ako toho, že sme sa rozišli. Znova som pocítila v tele radosť. Slobodu, ktorá je pre mňa dôležitá.

Milý Bobby,

A takto som skončila svoj prvý vzťah. Čo na to povieš? Zábava, však.
30.12.2013 00:02:11
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one