Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD
Bobby.png
„Akákoľvek závislosť je zlá, či už je drogou alkohol,
morfín, alebo idealizmus.“
Carl Gustav Jung


12. kapitola
Rozbroj
26. septembra 2009, sobota o 21:00
 
A to som si myslela, že som siláčka. No mýlila som sa. Matka rázne Jele vysvetlila, že pokiaľ mieni pokračovať v takom živote, tak nech zabudne na vreckové. Na všetky výhody aké má. Zoberie jej auto, mobil, všetko. A zamkne ju doma. Do školy aj zo školy ju bude vodiť. Jela sa niekoľkokrát ospravedlnila a odprisahala, že sa alkoholu už nedotkne. Matka prikývla. Lenže s našou matkou to také jednoduché nie je. Ešte dva týždne dávala Jele fúkať či pila alebo nie. Ak by bol výsledok pozitívny. Jela by skončila v sanatóriu, alebo v liečebni. Matka by ju tam dostala, aj keby nechcela. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som, že to nedopadne dobre. Ale čo môžem robiť? Jela sa po troch týždňoch vrátila k alkoholu a mám také tušenie, že nie len alkohol. Domov však chodí triezva, teda aspoň tak vypadá. Je stále upravená. Ale ja viem čo robí. Ja som ju videla. Musím to povedať matke. Ona jej to zatrhne. Bobby, keby si ju videl. Je ako jedna z tých čo sa potulujú s fľaškou v ruke po dedine. Jej partia, jej stará parta sa ju pokúša z toho dostať. Prosili ma, aby som zatiaľ nepodnikala žiadne kroky. Ale nedokážem sa na Jelu pozerať.
"Maria," vytrhlo ma zo zamyslenia. Pozrela matke do očí, "deje sa niečo?"
Prikývla som, "ide o Jelu. Ona neprestala. Už zase pije. Neviem ako dlho a často. Ale určite pije," povedala som a rozplakala som sa.
"Upokoj sa. Zariadim to."
Matkin hlas bol chladný. Jej výraz bol ako sklo, nehybný a bezvýrazný.
Nevedela som, či som spravila dobre. Matkin výraz bol necitlivý. Nepokazila som to ešte viac? Matka ma poslala kúpiť večeru. Odišla som teda z jej firmy, zabočila doprava a pokračovala rovno. V hlave som si prehrávala, čo som vlastne matke povedala. Ona Jelu zabije.
"Ahoj," povedala som Tomovi, keď som došla do reštaurácie.
Tom sa usmial, "mame sa nechce variť?"
Prikývla som a pozrela dole, "dnes som jej to povedala."
Tom zmĺkol a pozrel mi do očí, "čo povedala?“
Že to zariadi. Dosť sa toho obávam. Čo ak ..."
"Len sa ničoho neboj," pošepkal, "vaša mama je múdra žena. Ona sa s tým popasuje a Jele pomôže."
Zase som prikývla a dúfala som, že má pravdu. Chcela som tomu veriť. Ale čo ak nie? Čo ak sa stane niečo neočakávané?
 
***
 
Prišla som domov dosť neskoro. Matka mi volala do reštiky, že mám ísť autobusom z mesta, že musí ešte niečo vybaviť. No dobre, chvíľku som bola nahnevaná. Nechcelo sa mi cestovať s jedlom. Našťastie Tom končil za nejakú hodinku a povedal, že ma vezme. Tak som sa potešila.
Vystúpila som z auta a videla som, že sa u nás svieti. Zhlboka som sa nadýchla. Sú doma. Obe. Sú doma. Odomkla som dvere a začula Jelu.
"Zbláznila si sa? Ja nepijem."
Bolo ticho. Zrazu sa ozval tupý zvuk. Mama udrela Jelu.
"Nikdy si nevedela klamať. A okrem toho, toto som našla po Tvojou posteľou a toto zase vzadu za stolom. Ani to neberieš?"
Jela neodpovedala. Počula som, ako sa matka zhlboka nadýchla ale už viac neprehovorila. Bolo ticho. Ticho pred búrkou. Otvorila som dvere a prešla do kuchyne.
"Ahojte," povedala som a počula som, že môj hlas sa trasie.
"To ty!" Zavrčala Jela. Ticho som stála a ani sa nepohla. Bála som sa. Sestre som síce chcela pomôcť, ale zdá sa, že som jej nepomohla. Skôr som zavarila samej sebe.
"Ty si jej to povedala. Vtedy keď si ma videla v parku, že?"
"Prepáč, ja ....,"hlas sa mi zlomil.
"Daj jej pokoj," zavrčala matka a obe sme sa vystreli, "mala by si byť rada, že máš takú sestru. Kto by Ti inak pomohol? Ako sa chceš toho zbaviť?"
"Nijako," povedala Jela, "nechcem s tým skončiť. Ani prestať. Nie som závislá. Áno, občas si vypijem. Občas si zahúlim a keď ideme na disku, tak si dáme malú tabletku. Lenže robím to preto, lebo sa mi to páči, nie preto, že to potrebujem. Rozumiete mi?"
Ja aj matka sme zostali stáť ako obarené. Ak Jela s tým nechce skončiť, tak ju nedonútime.
"Tvoje rozhodnutie," povedala matka, "do dvoch týždňoch sa odsťahuješ. Vráť mi kľúče od auta a odíď."
"Čakala som to. Sťahujem sa dnes."
"Pokojne," povedala matka a odišla z kuchyne.
"Jela," povedala som a pozrela na ňu. Ona na mňa nie. Ani ma len nepozdravila, keď odchádzala. Do očí mi vošli slzy. Čo som to vykonala? No povedz Bobby, som strašný človek. Ja som rozbila rodinu.
 
 
 
 
24. decembra 2009, štvrtok 17:00
Zišla sa u nás celá rodina. Mama so starkou varia, teda dokončujú večeru. Strýko nalieva do vínových pohárov víno a ja sedím za stolom. Sama. Keby tu tak bola Jela. Keby len došla a povedala, že s tým skoncujeme. Ale viem, že už nepríde. Nepríde nikdy. Jediné čo tu po nej zostalo si ty. Jej predchádzajúce zápisy si čítam stále dookola. Je smutno. Toto som nikdy nechcela. Nechcela som, aby matka každú noc preplakala, aby v jej úsmevu bolo vidieť stopy smútku, aby sa uzavrela do seba. Aj teraz, keď je deň lásky a pohody. Je zmĺkla. Už sú to tri mesiace o Jele nie sú žiadne informácie. Pýtala som sa aj jej party, jej starej party samozrejme ale oni tiež nič nevedia. Každý deň chodím do parku ale ani tam nie je. Nikdy. Ani na cintoríne. Už sa mi stráca nádej, že by došla. Žeby nám odpustila. Nie!! Nie nám!! chcem, aby odpustila hlavne mne. Ja som ju zradila. Ja som ...... celé som to pokazila. Je mi nanič. A horšie sú výčitky svedomia. Milý Bobby, povedz čo robiť? Kde ju mám hľadať? Čo mám robiť? Som naozaj zúfalá. Utriem si chrbtom ruky slzu a znovu sa zahľadím von. Vonku sneží. Už dlho nesnežilo presne na Vianoce. Väčšinou bolo zamračené, alebo bolo sucho. No teraz? Teraz sneží. Akoby dnes malo zostať všetko skryté a tiché. Zabudnuté. Lenže ako sa dá zabudnúť na rodinu? Ako sa dá zabudnúť na sestru? Na to ako som ju zradila a vlastne matku tiež. Mama mi povedala, že to vyrieši ale toto malo byť to riešenie? To že obe budeme smútiť? To že budem mať výčitky? Jela tu bola vždy a stále pre mňa a teraz? Teraz je preč. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela pod vianočný darček. Je zvláštne, že je tam plno darčekov pre Jelu. Odo mňa, od mamky, od starkých. Od každého. Ale kto ich rozbalí ak Jela nepríde? Dokedy ich bude matka skladovať? Stále? Donekonečna? Alebo verí, že sa Jela predsa len jedného dňa vráti? Sama neviem čomu veriť.
„Mary,“ ozve sa mama, „poď si sadnúť k stolu.“
Jej tón hlasu znie ako keby som mala aj ja vypadnúť z domu a neukazovať sa jej na oči. Ale to ma trápi asi len svedomie. Sadnem na svoje miesto a vidím, že Jeline miesto je tiež pripravené. Ale i tak dobre viem, že nepríde. Ktovie či je vôbec triezva, či vníma, že sú Vianoce? Či vôbec na nás myslí? Neverím tomu.
 
 
 
 
 
  1. Januára 2010, piatok 10:00 (KONIEC) posledná stránka
Nový rok. Je zvláštne čo všetko sa stalo za ten minulý. Jela odišla z domu. Ja som na internátnej škole, čo je skoro to isté, ako keby som odišla aj ja. Matka sa po hlave pustila do maľovania a vína. Nič viac ju nezaujíma. Stala sa z nej chodiaca mŕtvola. Vorkoholička. Keď si na ňu spomeniem po tele mi prebehnú zimomriavky. Je smutné, čo sa všetko zapríčinilo. Čo všetko skončilo. A čo začalo. Ja som začala žiť. Jela, ... tá má dojem, že žije. Myslí si, že je silnejšia a mocnejšia ako kedykoľvek predtým? A odkiaľ to viem? Včera som sa s ňou stretla. Na party. Bola som tam s Tomom a jeho partou .... konečne som sa odviazala.
„Aspoň na chvíľku,“ tak to povedal Tom. A  keď sa mi konečne podarilo uvoľniť prišla za mnou. Jela. Na sebe mala krátke červené šaty a pri jej chrbte stál muž. Bol oveľa starší ako ona a dotýkal sa jej. Všade. Pripadalo mi to ako nechutná zábava. Pozrela mi do očí a mlčala. Akoby ma ani nepoznala, akoby jej myseľ už nebola jej.
„Jela,“ povedala som, ale hlas som mala neistý.
„Poznáš ju?“ spýtal sa chlap a jednou rukou jej prešiel po prsiach. Jela sa ani nepohla a jemne sa usmiala. Mňa pri tom striasla. Chlapovi som odstrčila ruku.
„Je to moja sestra. Dajte jej pokoj,“ zavrčala som. Nechápala som prečo by sa jej mal takto dotýkať. Bolo zjavné, že nie je v poriadku a on zneužíva situáciu. Chlap zavrčal ale nič iné nepovedal.
„Mary,“ zašepkala Jela. Pozrela som na ňu.
„Vráť sa,“ povedala som a v očiach ma zaštípali oči. Jela pokývala hlavou.
„Potrebujem od Teba niečo iné,“ povedala, „vidíš toho chlapa,“ spýtala sa a ukázala na chlapa, ktorý vyzeral ... až príliš zle. Bol veľký a tým nemyslím svalnatý. Jeho pohľad na mne spočíval ako na kuse handry.
„Vidím? Čo je s ním? Potrebuješ sa ho zbaviť?“
„Niečo také,“ zašepkala ma potiahla ma ďalej od známych, „ponúkla som mu teba,“ zašeptala znova. Hodnú chvíľu mi trvalo kým mi mozog spracoval informáciu. A vytrhla som ruku z Jelinej.
„Čo si to povedala?“
„Vieš,“ začala Jela, „ja by som to nedokázala. Som silná len ak mám dávku, ale ty. Ty si pekná a silná aj bez toho,“ povie.
„Nikdy!“ zavrčím.
„Mary,“ zakvíli Jela, „všetko mi došlo. potrebujem toho chlipníka.“
Otočila som sa Jele chrbtom ale po kroku som sa zastavila a pozrela na ňu. Znova som k nej podišla, „poď domov,“ zašepkala som, „pomôžeme Ti.“
„Ja potrebujem inú pomoc,“ povedala, „budem tam s tebou.“
„Nie,“ zavrtela som hlavou. No v tom Jela pozrela na chlapa, ktorý stál predtým za jej chrbtom.
„Musíme sa vymeniť. Ja pôjdem s ním a ty si zober ju.“
„Jela!“ skríknem na celú sál.
Srdce sa mi rozbúši ako splašené a ja pozriem do oči muža, ktorý obchytkával Jelu. Nebol tak zlý ako jeho parťák. No stavím sa, že nebude ani o nič lepší. Zavriem oči a pokúsim sa upokojiť. No muž ma chytí za ruku. A ja sa hneď na to vytrhnem.
„A, bojovníčka. To sa mi páči,“ povie muž a udrie ma po tvári.
„Kámo,“ ozve sa za mnou otočím hlavu a tak stojí Tom s kamošmi, „je tu s nami.“
Muž ma okamžite pustí a pozrie na Jelu ako odchádza z druhým mužom. Jeho tvár sa skriví a kráča za nimi.
„Čo bude s Jelou?“ spýtam sa Toma. Som rozklepaná a nedokážem sa prestať triasť. Tom si ma privinie k sebe a snaží sa ma upokojiť. Kývne svojím kamošom a oni vybehnú z diskotéky.
„Čo to do nej vošlo? Ona .. nikdy .... ,“ hlas sa mi zlomil a rozplakala som sa. Tom si ma silnejšie privinie a ja sa zhlboka nadýchnem.
„Len sa upokoj. Chalani sa o ňu postarajú.“
„Ďakujem,“ poviem ale len šepkám. Nedokážem myslieť na nič iné len na jej výraz. Hovorila o tom, akoby som bola náhradník. Akoby som jej bola cudzia. Znova sa trasiem na celom tele. Tom mi pomáha prejsť až k autu. Tam ma posadí a ja v jednom kúte uvidím Jelu. Muži, ktorých mala mať pri sebe tam neboli. Ale ... niečo má v rukách. Chvíľku leží no potom sa postaví. Z kabelky vyberie nejakú tabletku a zje ju. Znova otvorí kabelku a vytiahne z nej kefu na vlasy a mobil. Potom akoby zaostrila a pozrela na mňa. Asi ma aj uvidela lebo smeruje rovno k autu.
„Prepáč,“ povie keď Tom otvorí okno.
Vyzerá inak. Vyzerá ako keby bola v poriadku.
„Čo to s tebou je?“
„Konečne si žijem svoj život. Čo tomu nechápeš? Nechceš to skúsiť? Tí dvaja mi všetko nechali. Vraj som bola dobrá i keď so začiatočným zaváhaním. Tým asi mysleli Teba. Ak si chceš udržať aj jeho,“ ukáže na Toma, „tak sex je dôležitý. Láska neexistuje.“
Do očí mi vošli slzy a pozrela na zem, „potrebuješ pomoc,“ povedala som jej, „toto nie je normálne. Si závislá. Nie je to dobré,“ poviem znova.
Jela sa zasmeje ale už nič nepovie. Odchádza a smeje sa. Pozrem n aToma ten drží volant. Hánky ma sfarbené do biela. Zvláštne. Ako keby sa hneval. Pozrel mu do očí. Nikdy som ich nevidela také, zamračené.
„Čo je?“ spýtam sa a potom mi to dopne, .. Ak si chceš udržať aj jeho,“ ukáže na Toma, „tak sex je dôležitý. Láska neexistuje. Tá veta sa mi mihne v hlave, „ja ... ona ...“
„Len jej never,“ povie nakoniec, „láska existuje. Je sfetovaná. Never jej. Ak chceš chlapa nezávisí to len od sexu.“
„Ja ..,“ znova som zmĺkla a znova sa roztriasla.
„Zaveziem ťa domov,“ povedal.
„Nechcem ísť domov. Je to tam ako v klietke. A v takom to stave i tak nemôžem byť sama.“
„Potrebuješ si ľahnúť,“ povie, „musíš sa vyspať.“
Tom naštartuje a verím tomu, že ma odvezie domov. No mýlila som sa. Odviezol ma k sebe. Vystúpili sme. Bola som naozaj unavená. Uložil ma do svojej posteli a on si išiel ľahnúť na gauč.
 
 
 
V túto noc som pochopila, že musím odísť. Preto som prestúpila na internát. Učitelia mi spravili výnimku, keď som im vysvetlila, že to mám doma ťažké. A doma trávim čo najmenej času. Buď som na izbe alebo u Toma. Dlho sa rozprávame.
 
Milý Bobby, tak vieš ako to s Jelou skončilo. Pomôcť sa jej nedá, aspoň teraz nie. Pokiaľ to nebude chcieť sama tak jej nikto nepomôže. Viem, že keby mala čistý mozog, nikdy by mi to nespravila. Milovala ma tak ako ja ju. Ako sestru. A verím, že znovu nájde cestu domov. Ale to už snáď bude iný príbeh. 
22.10.2014 11:29:43
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one