Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD
Bez názvu.png
Pocit strachu má na človeka znateľný účinok. Ochromuje myslenie a akcieschopnosť, začne sa krátiť dych, srdce bije rýchlejšie, človek stratí hlavu, stáva sa bezradným - a je stratený ...
Titanik, Miloš Hurban


7.kapitola
Priznanie
08.04.2009, Streda 23:00

Dear Bobby,

Zapla som si word a po polhodine na mňa stále pozeral prázdny dokument. Jediné čo na ňom blikalo bola hrubá čiara, ktorá sa ani nepohla. Pretože som nedokázala zo seba nič vydať. Žiadne slovo, žiadny príbeh. Prišlo otupenie a zlyhanie. Takto u mňa začína skoro každý príbeh. Kde sa stratila tá moja ospevovaná fantázia? Zmizla? Alebo si dala len voľno, ktoré tak veľmi potrebovala? Hm, neviem. A práve preto som navštívila Tvoje stránky. No všimla som si posledný zápis, ktorý som teda ja určite nepísala. Zápis, ktorý tu zanechala sestra, teda Mary. Kto by povedal, že sa z teba stane verejné tajomstvo? Chcela som ťa mať len pre seba. A pozri ju, už mi ťa preberá. Kto by to povedal, no nie? Ale musím uznať jedno. Príbeh, ktorý vybrala je pravdivý a možno má aj pravdu. Vážne by si mal vedieť časť môjho detstva. Veď niekoľko stránok som z Teba vytrhla. Ale, ale nie dnes. Podľa dátumu môžeš vidieť, že som sa dlho neozvala. Asi by bolo dobre poreferovať ti novinky. Hovorila som, že nemám toho veľa na rozprávanie a som nudná. Preto dni, ako celý deň som preležala v posteli, vynechávam. Hm, ale za celý mesiac som zažila pár noviniek. Niektoré Ti poviem.
Za posledný mesiac, síce sa toho nezdalo som zažila dosť. I keď neviem, kde poriadne začať. Hm, asi, že sme v bande oslávili ďalšiu osemnástku. Nie moju. Ale Sasinu a musím uznať, že sme si to užili. Najprv sme začali v bare a potom sa vyšlo do ulíc. Pili sme. Vlastne nie. My sme nepili. My sme chľastali. Inak to pomenovať neviem. Eso niekoľkokrát narazil do značky, padol do potoka a nakoniec aj do jarku. Ešte teraz sa smejem.
„Eso, Eso,“ zakričala Sasa, „pozor, pred Tebou je značka.“
Eso pomykal hlavou, akoby rozmýšľal z ktorej strany ju má obísť a potom sa rozhodol, že pôjde ďalej. Rovno hlavou do značky. Všetci sa začali smiať. Eso sa postavil na nohy a znova sa pohol dopredu, znova spadol.
„Si v poriadku?“ dobehla som k nemu.
Eso prikývol, pomohla som mu obísť značku a pokračovali sme.
„No vidíš, a je to.“
„Len by som chcel vedieť, aký debil dal tú značku do stredu ulice.“
„Čo?!“ spýtala som sa a na perách mi behal úsmev.
„No veď som šiel po ceste.“
„Eso,“ povedala som sa a hneď som vybuchla do smiechu, „ty si išiel cez jarok. A na konci jarka bola značka.“
„Čo? Kade som šiel? Toto .. no mohol som?“
Znova sme sa rozosmiali a pokračovali v ceste. Konečne sme prišli na detské ihrisko a sadli sme si na hojdačky.
Tak toto bola Sasina oslava. Neviem, či je vhodné písať o všetkom. Ale spomeniem, že Eso polovicu čerešňovice vylial En za nohavičky. O niekoľko minút jej bola zima. Predsa, začiatok marca nebýva ešte teplý. Tom prišiel s jeho kamošom (zase som zabudla jeho meno. Nazvime ho Mariška. Prečo Mariška? Lebo mi celý večer pripadal ako zhúlený. Drsný a nudný. Aj keď mariška nebýva nudná. Táto prezývka sa mu hodí. Je to týpek, ktorý je tmavšej pleti, čierne vlasy. Chudý. A ako som spomínala, nudný). Väčšinou sa držali v úzadí. A o polnoci som zistila, že narodeniny má aj Tomáš. Bolo mi blbé mu nezablahoželať. Tak som mu popriala krásne narodky. A čo Majo? Majo s nami nebol. Ale s ním sa pripravujem na korčule. Už minule sme chceli ísť. Bolo síce chladno ale ani jednému to vôbec nevadilo. A teraz to vyzerá tak, že sa bude oteplievať. Tak pôjdeme na korčule. Tak zatiaľ chodíme len tak von. Na kofolu, na školák. A samozrejme piť. Dokonca sme si dali stávku. Kto viac vypije. Ešte sme si neurčili kedy to spáchame. Ale ukážem mu, ako sa pije u nás. Ako pije pravá dedinčanka. No nie? Nezahanbím nás. A čo viac? Asi nič také.

Skoro by som aj zabudla. Predsa je tu ešte niečo.
O dva dni neskôr
„Kde je Sasa?“
En sklopila oči a pozrela na susediace dvere. Čo to má sakra, znamenať, pomyslela som si. Eso sedel v kúte Sasinej kuchyne a vypadal, akoby sedel v sanatóriu. Mal bledú tvár a smutné oči. Ani sa na mňa nepozrel. Asi je niečo Sase, preto ma sem zavolala. Vstúpila som do Sasinej izby. A Sasa sedela za stolom a niečo písala. Oči mala uplakané.
„Si v poriadku? Čo plačeš?“
„Ja,“ povedala a chrbtom ruky si utrela tvár, „ja ... ,“ znova prehltla vzlyk, „spravila som niečo hrozné.“
„Zabila si niekoho?“
Sasa sa zmätene na mňa pozrela ale zároveň pokývala hlavou, „no vidíš. Tak nič hrozné to nie je.“
„Je, ale je,“ zašepkala a znova pozrela na papier a podala mi ho. Na ktorom bolo úhľadným písmom napísané:

Spala som s Tomášom.
„Prepáč,“ zamrmlala.
Asi päť minút som bola ticho. Nemala som ani otvorenú ústa, ani som necítila .. vlastne som necítila absolútne nič.
„A aké to bolo?“ vypadlo zo mňa.
Sasa na mňa nechápavo pozrela, „nepochopila si ja som spala...“
„S Tomášom,“ dokončila, „s tým debilom, nie?“ doplnila som, aby pochopila koho myslím.
Sasa prikývla.
„Veď ..“
„Ja som s ním nikdy nespala. A to preto sú všetci takí vyplašení?“
„Nerobí sa to.“
„Ak ho máš rada a on teba prečo nie,“ spýtala som sa, „a okrem toho si mi to povedala na rovinu. Síce som si najprv myslela, že ideme niekoho zakopať. Ale toto? Veď mne na ňom nezáleží a aj keby. Tak prečo by som sa mala hnevať. Nie. Neblázni.“
Sasa na mňa úprimne pozrela a usmiala. Potom prikývla hlavou a ostatní vošli do izby. Vysvetlila som im, to čo Sase. A všetci si vydýchli.
Eso ku mne prišiel a objal ma.

No čo na to povieš? Zaujímavé, všakže? Kto by povedal, že Tomáš a Sasa skončia spolu? Ja teda nie. Určite nie. Je to veľmi zaujímavé. Uvidíme čo prinesie čas. Zatiaľ bye.
15.04.2014 10:24:42
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one