Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD




"Povedala som nie. A vôbec ma nezaujíma či sa máš niekde stretnúť, alebo nie. Prezleč sa umy podlahu a choď posekať trávnik."
Sadla som si na posteľ a pozrela na matku, " si mi to sľúbila, teraz to nemôžeš odvolať. Vôbec ma nezaujíma čo mi teraz hovoríš."
Matka ku mne podišla a dala mi facku, hlavou som spadla na vankúš. Zúrivo som sa postavila presne oproti matke a mala som chuť sa brániť. Ale nemohla som.
"Čo sa to tu deje?" spýtal sa otec, keď vošiel do izby.
"Mama ma nechce pustiť na tú schôdzku."
"Prečo ju nechceš pustiť, veď si jej to včera sľúbila."
"Tak nech ide," zahromžila matka a vypadla z izby celá červená, otec ju nasledoval.
 
Schádzala som zo schodov, musela som sa rozlúčiť s matkou a otcom. Na sebe som mala čierne tričko na ktorom boli červené flitre a bledomodré krátke nohavice. Zhlboka som sa nadýchla a prekročila som prah obývačky.
"Tak ja idem," oznámila som.
"Kedy sa vrátiš?" spýtal sa otec.
"Neviem."
Otec prikývol a zamával mi na cestu.
 
***
 
"Ahoj, môžeme ísť?"
Prikývla som, keď som si sadla na sedadlo spolujazdca, "kam vlastne ideme?"
"Do jedného klubu, ten film som zrušil ak ti to nevadí."
"Nie, je to v poriadku."
 
***
 
Vystúpila som z auta a nasledovala som Bena, mal na sebe dlhé rifle, biele tričko a na tom béžové sako. Vyzeral ako zbohatlík z nejakého filmu. Jeho tmavá pokožka tvrdo kontrastovala s bielym tričkom. Hnedé vlasy pekne zvýraznili čierne oči.
"Čo je to za klub?"
"Volá sa Kley, je to pamiatkový klub."
"Pamiatkový?"
"Hej, po jednom chalanovi. Zomrel pri ...," Ben zaváhal, "pri autonehode," zašomral a pokračoval, " tak Saggio, na nete si sa ma pýtala na rozdelenie rás, je tak?"
"Hej. Vo filmoch .."
"Čo sa týka filmov, sú to blbosti."
"Ako to myslíš?"
"Žiadny upír sa nedokáže meniť na netopiera. Dokonca taká rasa ako upír neexistuje. Možno v minulosti boli rasy, ktoré vysávali krv, ale v dnešnej dobe je to tak, že rasy zabíjajú ľudí preto, aby z nich spravili poskokov, aby mohli ovládnuť ich mysle, aby sa mohli živiť ich vedomosťami, ich silou, ich telom. V skutočnosti je to horšie ako vo filmoch."
Pozerala som na Bena, robil si zo mňa srandu, však?
"Si teraz robíš srandu?"
"Nie. Nerobím. V skutočnom svete neexistujú žiadni upíri, ani lykani. Nič z toho."
"To mi je jasné, ale ..."
"Ale existujú horšie veci, horšie nadprirodzené bytosti."
Pozerala som na Bena, " ako to myslíš?"
"Je sedem, dobre počuješ. Sedem rôznych rás. Lamia, Moon Butterfly, Ragno, Lucciola, Children Nebula, Month Of Fatum, Nocte Niger. Lamia sú skoro na najvyššom priečku, sú silný a ovládajú rôzne kúzelnícke triky s nimi bojuje Ragno, chce ich zosadiť. Pred dávnymi dobami boli tieto dve rasy na vrchole potravinového reťazca. Mali dohľad nad všetkým, do kým jeden s Ragno nezaútočil na kráľa Lamii, vtedy sa začala vojna.
Moon Butterfly, asi vieš čo to znamená nočný motýľ a oni sú. Dokážu sa meniť na motýľa, jeho dotyk je jedovatý, smrteľne jedovatý. Keď sú v podobe ľudí, nemajú až takú silu, ale nedávaj sa s nimi nikdy do boja. Sú nebezpeční a aj keď svoju silu dokážu ovládať, až vtedy keď majú prvého z nich, teda vodcu. Ich schopnosti sú dosť veľké na to, aby ťa dokázali zabiť pohľadom."
Prebehol mi mráz po chrbte, mala som pocit, že som sa ocitla v zlom sne. A nechce ma pustiť von. Neviem či akurát toto som čakala, keď som sa pýtala na rasy. Už predtým mi Ben písal, že skutočný svet je prešpikovaný hnusom a špinou. A je málo tých ktorý proti bytostiam v noci poľujú ale myslela som si, že je to len taký blud, klam. Ale toto. Toto je niečo .... Strašné. Pozrela som sa na schody, ktorými sme kráčali dole. Nič nebolo počuť, chlad z kamenných schodov sa mi vlieval do žíl, nebolo nič vidieť. Ben ma musel držať za ruku, aby som nespadla.
"Ragno, inak povedané pavúky. Je to jedna z najhorších rás, sú nemilosrdní, idú za svojím cieľom cez mŕtvoly, či už svojich vlastných alebo cudzích. Ich logom je čierna vdova."
"Ten pavúk?"
"Hej. Našťastie sa nedokážu premeniť na žiadnu mystickú bytosť, našťastie pretože už aj tak sú dosť silný. Horšie je, že im neubližuje motýlí dotyk. Sú to najkrutejšie stvory aké peklo vypľulo, alebo jeden z mála."
Po chvíli som začula hlasnú hudbu a ak som sa nemýlila. Bol to Linkin Park In The End. Ozývalo sa to vnútrom, otriasalo to všetkými pohárikmi na stoloch. Boli to okrúhle stoly a na nich boli rôzne predmety. Rôzne symboly, na jednom motýľ, na jednom pavúk. My sme sa blížili ku stolu na ktorom bol v strede had.
"Lucciola, neviem ako ti mám vysvetliť túto rasu," zamyslel sa a pozrel na stôl vedľa nášho a prikývol, " sú to svetlušky. Ukazujú cestu. Children nebula, tak tieto bytosti sú ako kúzelníci, nie sú zlí ani dobrí. Majú svoj vlastný život a nič ich nezaujíma. Prežijú dlho bez vody, jedla, kyslíka. Sú to zázračné deti. Month Of Fatum, to sú .."
"Sú podobní ako lykani," ozval sa cudzí hlas. Pozrela som tým smerom. Predo mnou stál vysoký chalan s modrými očami, bielymi zubami, plnými perami a blond vlasmi. Bol vyšportovaný a biele tielko mu obopínalo to krásne telo.
"Majú zmysly vlkov, sú nedôverčivý ale keď si ich raz získaš bojujú za teba až do smrti."
"Presne," ozval sa Ben, "toto je Lestat môj priateľ."
Lestat ku mne vystrel ruku a ja som mu ju podala tiež, "Saggio," vydralo sa zo mňa.
"A posledná rasa," zahrmel Ben a pozrel na Lestata.
"To je smrť," ozval sa tretí hlas, ktorý mi bol až priveľmi povedomý a zo šera vyšiel Maarten. Bol celý v čiernom, jediné čo mal na sebe biele bolo potítko na jeho ramene.
"Ahoj," povedala som a nedokázala som zavrieť ústa.
"Toto je môj brat Maarten a toto .."
"My sa poznáme. Skoro som ju včera zrazil."
 
21.12.2013 16:49:12
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one