Projekt pre spisovateľov, grafikov, čitateľov
Amatérske príbehy
Email: amaterskepribehy@gmail.com

 
Knihy 
KEAVAD


"Chloe, neseď za tým počítačom a choď nakúpiť. Dnes k nám prídu hostia." zavrešťala moja mama.

Zbehla som dole a pozrela na mamu.
"Dnes príde pár rodín na návštevu a ty musíš pripraviť jedlo a tak. Tak keď sa dnes vrátime tak nech je všetko pripravené a nie že všetko pokazíš s tými tvojimi nemotornými rukami."

"Ale ja som dnes mala ísť na nákup, veď zajtra idem .."

"Kam? Nikam zajtra nejdeš."

"Čo?! To myslíš ako? Si mi to predsa sľúbila."

"Dobre teda, pôjdeš len v tom prípade, keď všetko dnes zvládneš a nezabudni navariť."

Matka sa mi otočila chrbtom a odišla do kuchyne, varenie. Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla, keď som začula kroky za sebou, pozrela som sa a otec stál pri mne a chytil ma za rameno.

"Zvládneš to, ver si," zašepkal a odišiel sa obuť.

"Chloe, kde si?"

Pribehla som do kuchyne a matka mi do rúk dávala kreditku.

"Tu máš zoznam a kúp aj ozdoby, jasné? Pamätáš si to?"

"Nie som sprostá, jasné, že si to pamätám."

Matka sa na mňa škaredo pozrela a zmrzol jej úsmev na tvári. Potom sa premohla a odišla za otcom. Počula som naštartovať auto a potom odišli. Zobrala som kreditku, zobrala som tašku na nákupy a vyšla som pred domom, kde bola zástavka na bus. Netrvalo dlho a bus došiel, "polovičný Puede."

Šofér prikývol.

Vybrala som zoznam a chodila po regáloch, šalát, rôzne druhy čipsov, rôzne cukrovinky, kuracie a hovädzie mäso, špagety, zemiaky a veľa iných vecí. Niektoré boli úplne nepotrebné, len aby som mala ťažší nákup, napríklad také uhlíky do grilu, načo jej budú?

Vychádzala som z obchodu, spotená, unavená s ťažkými taškami. Musela som si tašky, prechodiť a bolo mi jedno kde to bude. Zastavila som uprostred prechodu pre chodcov a nedávala pozor na ulicu. Prebral ma škripot bŕzd, bola to sekunda, zdvihla som hlavu a pozrela priamo predo mňa. Motorkár stočil volant a spadol aj s motorkou na zem, zastavil sa tesne pred prechodom. Pustila som tašky úplne a prešla som k chlapcovi.

"Si v poriadku?"

Chalan si dal dole prilbu, potriasol hlavou a postavil sa na nohy. Oprášil si koženú bundu a na holeni mal krv.

"Prepáč, ja som nechcela." Z jednej tašky som vybrala obväz, lenže pred tým ako som mu ho dala na nohu som sa zasekla. Musí tam byť plno nečistôt, neoplatí sa to prikryť, pomyslela som si.

"Je mi to strašne ľúto."

"Je to v poriadku. Si v poriadku?"

"Ja? Ja som, určite som."

"Som Maarten," povedal a podával mi ruku.

"Chloe."

Maarten sa usmial, jeho tvár sa rozžiarila a ukázal perfektne biele zuby, ja viem. Všímať si zuby u chalana je čudné. Ale Maarten mal naozaj tie najbelšie zuby. Jeho pery tým vynikli a vyzerali ako to najchutnejšie ovocie. Jeho modré oči kontrastovali s jeho tmavšou pokožkou a tmavými vlasmi. Vrátila som sa späť po tašky a odniesla ich na kraj cesty. Potom som pomohla Maartenovi zodvihnúť motorku, aj keď on pomoc nepotreboval.

"Ešte raz sa ti chcem ospravedlniť. Nechcela som ti vliezť do cesty, ale tieto tašky sú fakt hrozné."

"A nechceš pomôcť?"

"Pomôcť? Nie, ďakujem. Zvládnem to."

"Naozaj?"

"Jasné. Nič to nie je."

Zobrala som tašky a pozrela sa kedy ide najbližší autobus domov.

"O hodinu!? To je neskoro, mama ma zabije."

Pozrela som na cestu, ktorá ma dovedie domov a vedela som, že to nestíham. A už vôbec navariť. Do očí sa mi dostávali slzy a ja som pocítila v tele hroznú bolesť.

"Deje sa niečo?" spýtal sa Maarten.

"Bus mi ide až o hodinu a ja musím mať všetko dovtedy spravené upratané, navarené a tak. Ale takto to nestihnem a mama ma zabije. Do slova a do písmena."

"Tak mi dovoľ ti pomôcť."

"Ale veď ťa nepoznám."

 "Tu bývam," povedala som, keď sme vošli dnu.

"Útulný domček."

"Ďakujem, musím ísť vybaliť. Dáš si niečo?"
"Nie ďakujem. Daj ja to vybalím a ty choď poupratovať a potom dôjdi do kuchyni niečo ti ukážem."

Tašky som nechala v predsieni a ja som vošla do obývačky kde som začala odkladať rozložené noviny na kôpku, gauč som povysávala aj podlahu potom som umyla podlahu a aj prach som poutierala. To isté sa opakovalo na terase, až na ten prach. Dala som nové obrusy, prikrývky, deky naposledy keď prišla návšteva odišli na druhý deň ráno. Muselo byť všetko pripravené.

 Keď som konečne skončila prešla som do kuchyne, už pred tým som zacítila z kuchyne krásnu vôňu.

Keď som vošla dnu ovalila ju prekrásna vôňa a ešte krajšie jedlá, ktoré predo mnou stáli. Sánka mi spadla.

"To?"
"Hej, nie je také ťažké navariť s tým všetkým čo si kúpila. Mala si vôbec potuchy, že si si kúpila africké korenie so škoricou a pomarančom?"

Pokývala som hlavou zrazu som na ceste počula brzdy.

"Preboha," zhíkla som, keď som začula mamin hlas.

"Koho je motorka?"

"Asi suseda, veď vieš."

"Máš pravdu," zahundrala.

Pozrela som na Maartena, ktorý uvoľnene stál pri drese.

"Tu nemôžeš zostať, matka ma zabije ak ťa tu uvidí."

"Snáď nechceš, aby som vyliezol von oknom, či?" S nádejou som pozrela na malé kuchynské okno a potom som si premerala Maartena.

"Nie, nezmestil by si sa," zašomrala som so smútkom, "poď. Vybehni hore schodmi a hneď oproti schodom je moja izba. Tam zostaň."

Prikývol a cez chodbu prebehol skôr ako matka otvorila dvere.

"Chloe sme doma."

Prešla som do predsiene a zakývala matke.

"Všetko je hotové, idem do obchodov."

"Kam sa tak náhliš? Čo si o sebe myslíš?"

"Ako to myslíš? Veď .."

"Dnes sa musíš postarať ešte o jednu vec."

"Akú?"

"Návšteva príde aj s deťmi máš ich na starosti."

"Prosím? Dobre vieš, že neznášam usmrkancov. A to si neviem teda predstaviť deti tých tvojich známych."

Ani som nezastihla kedy ale na líci som pocítila matkinu ruku.

"Vyjadruj sa slušne."

Sklopila som zrak.

"Prídu za desať minút choď sa pripraviť. Idem s tebou, ukážem ti čo si máš obliecť."

Stála som ako prikovaná. Matka chce ísť do izby? Do mojej izby? Teraz, keď ...

"Netreba, stačí mi to povedať."

"Saggio!" zvrieskla až sa dom otriasol.

Sklonila som hlavu a postupovala dopredu.
29.09.2013 22:08:33
simakristoficova
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one